Bloody lady

Beckovský hrad

Beckovský hrad stojí na 30 metrov vysokej, smerom k Váhu takmer kolmej vápencovej skale. Začiatky hradu siahajú až do čias Veľkomoravskej ríše. Odkryté základy paláca možno reálne položiť už do začiatku 10. storočia n.l. V Anonymovej kronike Beckov figuroval pod názvom Blundus.
Beckov bol pôvodne kráľovským hradom, ako je to uvedené prvý raz v listine Bela IV. z roku 1255, keď vyslaní komisári mali preskúmať príslušenstva patriace j hradu. Beckov zostal až do roku 1379 v kráľovských rukách, okrem približne dvadsaťročného obdobia, keď sa hradu a k nemu patriaceho panstva zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti hrad opäť spravovali panovníkom poverení kráľovskí kasteláni. Prvú donáciu na Beckovský hrad dostal Mikuláš Bánffy z Dolnej Lindvy. Ľudovít Veľký ho takto v roku 1379 odmenil za zásluhy v bojoch na Balkáne a v Taliansku. O desať rokov neskoršie panovník Žigmund Beckovský hrad aj s panstvom daroval veľmožovi poľského pôvodu Ctiborovi. Ctibor z Beckovského hradu urobil honosné sídlo, hodné mena najmocnejšieho uhorského oligarchu vtedajších čias. Hrad za jeho éry prežíval vrcholnú dobu rozkvetu. Ctibor pozval z benátskej oblasti viacerých staviteľov, kamenárov a maliarov, ktorí potom uskutočnili prestavbu hradného komplexu v renesančnom štýle s ponechaním viacerých pôvodných prvkov gotiky. Týmto spôsobom práve Beckovský hrad patril medzi prvé objekty v krajine, ktoré dokumentujú začiatky renesančnej architektúry u nás. Rytierska sieň v impozantnom paláci horného hradu postavenom za Ctibora mala bohatú freskovitú výzdobu s témou poľovačky. Gotickú hradnú kaplnku talianski majstri vyzdobili freskami, ktoré znázorňovali svätých.
Ctibor mal dve deti, syna Ctibora a dcéru Jachmu. Zomrel ako 67 ročný v čase medzi májom a októbrom v roku 1414. Pochovali ho v Kazimierzi, v predmestí Krakova, v kaplnke chrámu sv. Kataríny. Jeho majetky zdedil zväčša jeho syn. Ctibor mladší v roku 1420 získal Oravský hrad aj so županskou hodnosťou. V rokoch 1422-1423 bol aj nitrianskym hlavným županom a v roku 1428 sa stal kapitánom uhorského vojska na Považí a stal sa aj županom v Marmarošskej stolici. Ctibor mladší, zosobášený s Katarínou Séčéniovou, mal jedinú dcéru Katarínu Margitu, ktorá sa vydala za Pavla Bánffyho z Dolnej Lindvy. Týmto spôsobom sa Beckovský hrad už druhý raz dostal do držby Bánffyovcov. Po Pavlovi Bánffym hrad a panstvo vlastnil Ján, Žigmund, Vavrinec, Anton, František a Ladislav. Posledný mužský potomok Bánffyovcov Ján, ženatý s Margitou Forgáčovou, padol ako bezdetný pomerne mladý v boji proti Turkom v roku 1595. Ním vymrela beckovská vetva tohto rodu. To bolo hlavnou príčinou vzniku beckovského koposesorátu, pričom na vlastníctve hradu sa zúčastňovali rodiny Esterházyovcov, Kanižajovcov, Nádašdyovcov, Drugetovcov, Pongrácovcov, Suňogovcov a Rátkayovcov. Niektoré z nich svoj podiel predali, prípadne aj predali, a tak sa účastníkmi stali aj iné rodiny, konkrétne Medňanskovci, Révayovci a ďaľšie.

Beckovský hrad - foto z roku 2004 a židovský cintorín bod beckovským hradom

Jednotliví komposesori, ktorým sa Beckovský hrad zdal na bývanie nepohodlným a málo prepychovým, ale najmä preto, aby nemuseli financovať jeho údržbu a opravy, postupne ho opúšťali a dali si v meste postaviť honosné kúrie a kaštiele. Z opisu miestností pri delení nádašdyovskej časti medzi Jurajom Drugetom a jeho manželkou Katarínou Nádašdyovou na jednej strane a Pavlom Nádašdym na strane druhej možno usúdiť, že nádašdyovská časť hradu v marci 1617 skladala z týchto priestorov: Pri vchode do horného hradu, oproti studni sprava sa nachádzala klenbovitá miesnosť na uskladňovanie rozličného zariadenia a nábytku. Na druhom poschodí im prináležal pitvor, práčovňa s klenbovitým stropom, izba s pitvorom a priestranná letná izba, na treťom poschodí im patrili všetky miestností aj kaplnka so sakristiou a ešte jedna malá miestnosť. Nádašdyovská časť mala dovedná asi 25 miestností.
Po smrti Pavla Nádašdyho v roku 1633 sa väčšia časť ich priestorov dostala do rúk Suňogovcov. Dokument z roku 1658 uvádzal 21 miestností, z ktorých dôležitejšie boli: Dve pánske izby, izba panej, dve ženské izby, rytierska sála, hosťovská izba, páterova izba, doktorova miestnosť, klenotnica a kaplnka. V ostatných miestnostiach sa zdržiaval strážny personál. Zo suňogovských miestností 14 sa nachádzalo v hornom zámku. Boli to: veľká sála, dve pánske izby, kaplnka, páterova izba, doktorova izba, dve miestnosti pre drábov, komora, pitvor nad bránou, klenotnica, miestnosť nad skrytým schodiskom a dve ďalšie miestnosti. Boli tu aj dva tzv. budoáry /hygienické zariadenia/.
Z vnútorného vybavenia sa na hrade nachádzalo: v jednej z pánskych izieb s drevenými okovanými dvermi boli tri stoly, jeden písací stôl, dve skrine, knižnica, deväť kožou potiahnutých stoličiek a vešiaky na zavesenie pušiek. V rohu stála veľká habánska pec z bielych kachlíc. V rytierskej sále so šiestimi oknami boli dva veľké a štyri menšie stoly, stojany na poháre a 13 kožou potiahnutých stoličiek. Miestnosť vyhrievala zelená habánska pec. Inventár ženských izieb obsahoval stoly, habánske pece zelenej farby, kreslá, skrine, lavice, postele a stoličky. Rámy na štyroch oknách boli železné. Podobné zariadenie mali aj ostatné miestnosti. V tom čase sa na hrade nachádzalo už iba najnevyhnutnejšie vnútorné vybavenie, väčšina cenného inventára, vrátane gobelínov a obrazov, bola majiteľmi odnesená do kúrií a kaštieľov.
V súvislosti s vešeléniovským sprisahním boli v roku 1672 zabavené nielen nehnuteľné majetky, ale aj hnuteľný inventár, nábytok, šatstvo, rozličné drahocennosti a knihy. V priebehu 17. storočia Beckovský hrad z poverenia komposesorov spravovali dvaja hodnostári vyvolení spomedzi spoluvlastníkov, a to direktor a inšpektor. V roku 1665 sa novým direktorom a inšpektorom stali Žigmund Esterházy a František Pongrác. Dôležitou povinnosťou volených hodnostárov koposesorátu bola starostlivosť o údržbu a ochranu hradu ako centra majetkov. Mali ho udržiavať v dobrom stave, pričom podľa dávnejšieho zvyku na hrade muselo byť stále 12 drábov, štyria strážnici a bubeník, ktorí sa z hradu nesmeli pohnúť. Direktor a inšpektor dbali súčasne nielen o bezpečnosť hradu, ale aj mestečka, pričom kontrolovali stav opevnení a na trovy mesta a komposesorov robili potrebné opatrenia na ich obranu.
Napriek ustanoveniam štatútu a starostlivosti koposesorátnych hodnostárov hrad začal chátrať už v priebehu 17. storočia. Spôsoboval to najmä nezáujem jeho vlastníkov o financovanie údržby. Preto sa vykonávala len minimálna a najnevyhnunejšia údržba. Údaje sú známe len z rokov 1658 a 1691, keď sa na hrade opravila strecha kaplnky a k nej vedúce schodište. Stav hradu zhoršovala aj prítomnosť cisárskej vojenskej posádky, ktorá sa tu zdržiavala v čase protihabsburských povstaní.. Pre hrad sa stal osudným veľký požiar, ktorý vznikol v mestečku v roku 1709. Silný vietor zaniesol iskry aj na hrad a podpálil drevené konštrukcie. Odvetdy opustený hrad čoraz väčšmi pustol a postupne sa premenil na ruinu. V posledných rokoch sa podarilo čiastočne zakonzervovať múry a niektoré miestnosti zastrešiť a tak sprístupniť hrad aj pre návštevníkon a zachovať aspoň niečo z bohatej minulosti pre budúce pokolenia.

Spracoval a zapísal 20. januára roku pána 2001, Caco alias Dušan Jurčacko, pracovník hradu Trenčianského z materialov Trenčianského múzea.

Pohľady na beckovský hrad. Vľavo vojvoda Ctibor